Ako som sa dostala na ulicu

Autor: Jana Ovšonková | 18.7.2011 o 15:26 | (upravené 18.7.2011 o 15:46) Karma článku: 12,07 | Prečítané:  3080x

Celé moje bláznovstvo sa začalo približne pred rokom v Prahe. Išla som tam z presvedčenia, že sa naučím na maturitu z angličtiny, že stretnem svojich kamarátov, starú lásku a poprechádzam sa po Karlovom moste. Z angličtiny som ťažkopádne prebrala so svojou staršou sestrou ledva tri otázky, aj to tie „najťažšie" (family, housing, culture and art - tam sme nadobro skončili, lebo som sa začala pohoršovať čo za „žvásty" napísali v hlavnom článku), kamarátov som donútila ísť von iba raz a privodilo to len akúsi nostalgiu a po Karlovom moste som sa prechádzala už len z nudy a to tak často, že to až nebolo pekné. Bola som v meste plnom ľudí, úplne sama.

 

Keď ma už nebavilo premýšľať ani nad sebou samou a tak som si z tašky vytiahla hrubočiznú knihu z angličtiny a začala som vyplňovať cvičenia, ktoré mi sestra nadelila, povedala som si - keď už so sebou vláčim tú ťažobu a nech je aspoň sestra prekvapená. Samozrejme, vonku bolo krásne a ruch v mestskom parku bol akýsi iný. Po započutí potlesku mi to nedalo a tak som zatvorila knihu a šla sa pozrieť čo sa tam deje. A tu môj výlet do Prahy dostal zmysel - festival pouličného divadla. Od žonglovania, ohňových šou, bábkových predstavení, kúzelníkov až po po nezmyselnú improvizáciu. Bola som vo svojom živle, zabúdala som na sestru, na angličtinu, na starú lásku a zabudla som dokonca aj jesť...no nebolo kedy. Len som chodila z predstavenia na predstavenie a žila tou atmosférou, niektoré predstavenia som videla niekoľko krát. Najviac ma fascinovalo to, že aj keď mali pevnú kostru, vždy boli čímsi iné - divákmi. Ale nie ako v divadle, tá zmena bola o čosi poznateľnejšia práve tým, že reakcie boli priamejšie a tu som zistila, čo je to ulica pre umelca - obrovské javisko bez hraníc (ktoré v prvom rade nemá divák) a emócie sú niekoľkonásobne väčšie aj tie zlé ale aj dobré. Skrátka má to svoje čaro.

Festival sa skončil a ja som dala dole pomyselný klobúk pred pouličným vystupovaním. Park bol ešte dva dni môjho pobytu bez hercov neuveriteľne smutný. Prechádzala som sa opäť tými istými cestičkami, ale teraz som mala hlavú plnú nápadov, zážitkov, emócii, no hlavne som sa pohrávala s myšlienkou, že by som sa raz chcela aj ja postaviť na ulicu a vyskúšať kam až siaha moja odvaha, pohotovosť a herecká zručnosť zaujať. Vedela som, že je ťažké upútať pozornosť  ľudí, ktorí vlastne nejdú do divadla - iba jednoducho kráčajú po ulici a sú rôzni - tej starej pani možno dnes zomrela mačka, tento chlapec dal práve kopačky druhej babe v priebehu týždňa, tento je nešťastne zamilovaný a toto dievča má hlavu v oblakoch a táto zas nepredstaviteľne skvelý deň. Všetci majú plnú hlavu myšlienok/možno starostí/, alebo presnejšie - sú to plné hlavy (v sekunde keď okolo vás prechádzajú) iba jednej myšlienky a sú od seba tak diametrálne odlišné, že sa to slovami ani nedá vyjadriť.

Mala som more času, respektíve Vltavu, na ktorú som hľadela pri rozmýšľaní. Začala som si vymýšľať činnosť, etudy, rôzne spôsoby ako sa hrať s divákmi. Kreslila som si kostým, vymyslela líčenie a tam to na nejaký čas skončilo. Ostatné prípravy prebiehali akosi podvedome počas školského roka. Šaty, ktoré boli na skúšky zo spevu sa nápadne podobali na obrázok, čo som si v lete pri Orloji nakreslila, takisto aj topánky a ostatné doplnky.

Na festivale ma zaujal chlapec, ktorý hral na píle (takej normálne pílke). Onemela som a hneď potom som ho začala podozrievať z neskutočného podvodu - najprv som si myslela, že to je strašne trápne, lebo to je nahraté, potom mi prebehlo hlavou, že je to nejaký šialený kastrát a ten kvílivý zvuk vydáva ústami. Zaujalo ma to natoľko, že som si ho vyhľadala na internete a napísala mu (koniec koncov - bol to Austrálčan, takže aj moja angličtina si prišla na svoje). Neskôr som usilovne zháňala o tom čo najviac informácii. Pobehala som zopár železiarstiev, veď sláčik mám zo starých huslí a pílka nemôže byť taká drahá a keď si to vyskúšam, tak ju dám otcovi pod stromček :-) Nič. Už sa také nevyrábajú, už sú iba všelijaké vylepšené a po odpovedi na otázku na čo vlastne takú pílu potrebujem vypleštili na mňa oči a nevedeli, či sa majú smiať, či volať doktora. Tak som to vzdala a začala hľadať na internete. Čo vám poviem, nie každý má také šťastie, že takú hudobnú pílu dostať iba v Anglicku, Austrálii a v Illinois. Ja som to šťastie mala a hneď som písala bratovi do USA ... dostala som skvelý darček na narodeniny. Ešte raz ďakujem! Priznám sa, mala som tak trošku aj výčitky svedomia, lebo som sa bála, že je to len jeden z mojich výmyslov, ktorý ma prestane baviť, a všetku snahu a bratovu ochotu nakoniec nechám niekde v pivnici. Nestalo sa tak. Namiesto toho celá rodina trpela, lebo som pílu nedokázala pustiť z rúk. Hneď večer som už zahrala „Somewhere over the rainbow". A tak to pokračovalo celé týždne. Až som postupne dostávala rôzne obmedzenia. Potom prišli prijímacie pohovory na vysokú školu, písomné a ústne maturity. Píla bola zakázaná z mamkinho podnetu a z mojej vlastnej zodpovednosti.

Keď už bolo po všetkých povinnostiach tak som si povedala, že jún využijem na to, aby som teda niečo s tou pílou vymyslela, veď je to super príležitosť vyjsť na ulicu. Samozrejme stále som v sebe prechovávala obrovský rešpekt a čakala som aj riadnu facku ..nevedela som do čoho idem, len som to proste chcela vyskúšať. Nebyť bratranca, tak sa asi ani neodhodlám, keď som práve najviac váhala - povzbudil ma tým ako žasol nad mojím nápadom. Šla som. Ďakujem všetkým a všetkému, lebo to čo zažívam, je neuveriteľné. Sú to presne tie dupľované emócie, bezprostredné reakcie okoloidúcich, ktorí sa na chvíľu stávajú mojimi divákmi. Som rada, že môžem na okamih zastaviť ich uponáhľaný svet. Rozdávam úsmevy, ktoré sa mi niekoľko násobne vracajú, zabávam sa, zabávam ľudí, ozvláštňujem staré mesto a ukazujem ľuďom absolútne všednú pílu na nevšedný spôsob. A to ma baví.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?