Eurobranie...

Autor: Jana Ovšonková | 3.4.2012 o 16:54 | (upravené 27.4.2016 o 16:12) Karma článku: 12,88 | Prečítané:  1371x

Vzhľadom k dnešnej utečeneckej kríze a s tým spojeným prebudeným rasistickým tendenciám by som rada upozornila, že predmetom článku nie je rasa zúčastnených. Situácia by sa mohla zopakovať s ľuďmi akejkoľvek farby pleti.

 

Akékoľvek zdieľanie za účelom podporenia takýchto rasistických tendencií je v rozpore s mojím presvedčením a považujem ho za hlúpe a vytrhnuté z kontextu. V dole spomínanom článku (v situácii) som konala dobrovoľne a slovné spojenie "okradli ma" je použité ako nadsádzka. ...aj preto, lebo článok nemá informačný, publicistický charakter, ale umelecký.

Mimoriadne priaznivé počasie ma na poslednú chvíľu presvedčilo opustiť našu staromestskú jaskyňu. Prebehol bežný rituál, najprv kostým, potom líčenie, káva v a napokon kontrola - mp3ka, reprák, stolička, píla, povolenie, občiansky. Ide sa! Na mojom pouličnom letnom hraní bolo skvelé to, že aj keď som v podstate robila vždy to isté, bol každý deň od toho predchádzajúceho diametrálne odlišný a niečím jedinečný - po príchode na byt zakončený vetou: „Neuveríte čo sa mi dnes stalo!"

Povedala som si, že keďže som bola aj včera, tak zmením lokalitu a nepôjdem podľa predpísaného plánu. Vykračovala som si mestom, svojou „klaunskou“ chôdzou, rozdávajúc úsmevy. Niektoré z nich ostali na pamäťových kartách digitálnych fotoaparátov aktívnych návštevníkov Bratislavy. Už ani odhadom nedokážem povedať koľko krát bolo takto zvečnené moje čiernobiele „ja“. Rozkladám stoličku na rohu Rybnej brány a Hviezdoslavovho námestia (mimochodom, celkom lukratívne miesto). Hrám, ľudia prichádzajú, pristavujú sa so začudovanými, nechápavými výrazmi, počúvajú moju spievajúcu pílu, a zas odchádzajú. Po dvoch pesničkách sa mi na puzdre objaví zopár mincí ...väčšej i menšej nominálnej hodnoty.

Rovno predo mňa sa postaví malý chlapček v špinavých otrhaných šatách s dierou na topánke a počúva. Pozerá sa striedavo na mince pod mojimi nohami a na pílu. Nakoniec mu predsa len spočinie zrak na drobných. Keď dohrám, podíde bližšie a s takou zvláštnou nacvičenou pokorou sa ma spýta: „Teta? Môžem si zobrať jeden cent?“ V takýchto prípadoch mi zíde na um, prečo som nevzala niečo so sebou, nejaké lízanku, napolitánku, alebo nejakú milú drobnôstku, ktorá by pohladila dušu a nie vrecko malého chlapca. Iste niekde za rohom je nejaký dospelý, ktorý celú túto situáciu pozoruje a peniaze mu aj tak zoberie. S vedomím, že žiadny jeden cent tam aj tak nemám, prikývnem. Chlapec sa pozerá na mince a prehodnotí svoju otázku, položí prst na jedno-eurovku a pýta sa znovu: „A teta? A môžem aj toto?“ Vravím si, dnes je krásne... a prikývnem. Čupiac nad puzdrom sa ma pýta ďalej: „A môžem ...ešte?“ Nestihnem akokoľvek zareagovať ani len vo svojom vnútri a už dobehne o niečo menší, tomu predchádzajúcemu veľmi podobný chlapec. Siahajúc rukou po minciach sa pýta: „Aj ja si môžem vziať?“ Premožená smiechom nad touto situáciou, dospejem k ľahostajnosti a v duchu si vravím  -Čo už s vami, len si za to nekúpte cigarety. Nakoniec som bola rada - nechali mi na zemi puzdro, reproduktor, v ruke mi ostala píla aj sláčik a dokonca aj stolička na ktorej som sedela, bola stále na svojom mieste. Zrazu pomaly prechádzala okolo žena s kočiarom. Na rukách mala dieťa a ďalšie pod srdcom. Dvaja zberači jej odovzdali svoj úlovok a žena ostala stáť na mieste, kde na začiatku stál chlapec. Teraz tam boli vlastne šiesti, počítajúc nenarodeného. Žena iba stála, hľadela mi do očí a usmiala sa. Povedala: „Ďakujem.“ A tu sa to malo skončiť, mala odísť a ja by som si s čistým svedomím, prižmúriac obe oči započítala dobrý skutok. Ale ona ma musela upozorniť na skutočnosť, že je strašná chuderka, že dieťa v kočiari, ďalšie na ceste, a že je už skoro sedem rokov na ulici. Nemala som slov. Začala som sa na ňu strašne hnevať. Hneď keď sa rozrozprávala, prestala som jej pozerať do očí, pretože som jej prestala veriť, že je chudák. Na ten krátky okamih, hľadiac na jej nezodpovednosť, som ju znenávidela. To všetko sa dialo vo mne. Navonok mi neostalo nič iné ako pokrčiť ramenami a hodiť na ňu nič nemohúci, no za to veľavravný úsmev. Ťažko sa mi opisuje slovami to, čo sa nimi dá len veľmi chabo priblížiť.

To ale nie je všetko. Žena odišla aj s deťmi a ja som pokračovala v hraní. Znenazdajky sa pri mne opäť zjavil chlapec. Poslušne čakal kým dohrám a potom sa opýtal: „A teta? A keď prídeme o dve hodiny a vy tu zasa budete mať peniažky, môžeme si zasa všetky zobrať?“ Ostala som zaskočená, na moment neschopná akejkoľvek reakcie, no pobavená zároveň. Ktovie odkiaľ na to tie deti chodia?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?